Hra na konzole Dark Souls III - PS4

Keďže veľa nezasvätených stále podlieha dojmu, že "kúzlo" týchto hier vychádza len z ich vysokej obtiažnosti, nedá mi to a musím aj v tejto recenzii pripomenúť, že to tak nie je. Iste, nováčik môže ľahko umierať na každom kroku a smrti sú často bleskové a prekvapivé... Avšak existuje celý rad hier, ktoré sú v skutočnosti oveľa ťažšie (niektoré hardcore plošinovky ale napríklad aj obľúbené strieľačky, nastavené na najvyššiu obtiažnosť.) Obtiažnosť v Soulborne hrách nevzniká silou alebo počtom nepriateľov, ale dôslednosťou a komplexnosťou herného sveta. postupovať dostatočne opatrne, všímať si rôzne náznaky v prostredí, držať štít v pohotovosti a vyhýbať sa temným kútom, veľmi pravdepodobne prejdete veľkú časť hry bez smrti. Aj legendárni bossovia sa často dajú pozorovať „z opačného kúta miestnosti“, než prekuknete ich schopnosti a odvážite sa vyraziť na zteč. Celé je to jednoducho o správnom prístupe - v tomto prípade opatrnom a vnímavom.

Zároveň je pravda, že DS3 servíruje a stupňuje svoje nároky na hráča oveľa pozvoľnejšie a rovnomernejšie, než predchádzajúce hry. Neznamená to, že by hra na začiatku bola príliš ľahká (doslova pár krokov od štartu čaká bonusový miniboss a ešte stále platí, že najobyčajnejší nepriateľ vás raz za čas prekvapí zdrvujúcim špeciálnym útokom). Ale nie sú tu žiadne náhle skoky v obtiažnosti, ktoré by vás donútili sa zastaviť alebo vrátiť a pracovať na zvýšení štatistík alebo vylepšení arzenálu. Dokonca aj bossovia, akokoľvek sú epickí a pestrí (oproti DS2 je tu menej humanoidných nepriateľ a viac všelijakých zvieracích monštier), sa dajú relatívne ľahko porovnať, pokiaľ ide o obtiažnosť. Samozrejme tam je vzostupná tendencia, pokiaľ ide o stále vyššiu silu a agresívnejšie útoky, ale nenájdete tu nejakú vyčnievajúcu šialenosť typu Ornstein a Smough. To ale neznamená, že vás bossovia nebudú prekvapovať a decimovať, obzvlášť v druhej fáze každého súboja, keď už sú zranení a rozhnevaní. Podobne ako vo zvyšku hry, aj medzi bossmi nájdete niekoľko úplne geniálnych, úplne nových nápadov.

Každá lokácia má navyše svoju tému, ktorá sa odráža nielen v prostredí, ale aj v nepriateľoch a taktikách. Okrem návratu celého radu klasík (ľudožravé truhly, baziliškové a desiatky ďalších obľúbencov) je tu celý zástup nových protivníkov s nečakaným správaním. A samozrejme plno pascí, od zamaskovanej jamy v ceste cez nášľapné kuše v múroch až po nevinnú dieru v strope, z ktorej sa vám „za krk“ vysype desať monštier, akonáhle pod ňou prejdete. Pointa ale je, že sa téma každej lokácie dá vysledovať , výzbroj aj taktika prispôsobiť a každá pasca ide pri pozornom prezeraní uvidieť dopredu (spomeňte si na to, až sa nadšene rozbehnete za kryštálovým jašterom a niečo nemilého vás prekvapí, týchto momentov je v hre neúrekom.) Vo výsledku je hra síce pestrá a nikdy vám neodpustí nedostatok opatrnosti, ale ako celok mi pripadala o niečo jednoduchšia a prístupnejšia, než minulé diely série - bez toho, aby pritom stratila čokoľvek zo svojho smrtiaceho kúzla.

Za zmienku rozhodne stojí technická stránka veci. DS3 beží na rovnakej technológii ako Bloodborne. Obzvlášť pre konzolistov tak pôjde o prvú Souls hru, ktorá vyzerá takto dobre. Horizonty rozľahlej a čarokrásnej krajiny sú úchvatnejšie, zástupy nepriateľov početnejšie a odlesky na zbroji alebo divoké svetelné efekty kúziel realistickejšie. Osobitnej pozornosti sa dostalo kožušine niektorých protivníkov alebo pulzujúcemu slizu či chápadlám niektorých monštier. Pokiaľ sa boss oháňa zapáleným mečom v jednej ruke a zmrazeným mečom (z ktorého sa drobí ľad a sneží) v druhej ruke, je to naozaj mimoriadny pohľad. Tma je často naozaj taká temná, že musíte namiesto štítu vziať do ruky lúči. Tiež všetky prostredia sú citeľne rozsiahlejšie, ale zároveň detailnejšie a pestrejšie. Takto pôvabnú Souls hru ste skrátka ešte nehrali. Síce to nie je Cry Engine ani Snowdrop Engine, ale každý kúsok tu bol tak starostlivo vymyslený a realizovaný s takou dávkou fantázie a starostlivosti o detail, že vás dokonale očarí. Bohužiaľ konzola platí za tú nádheru 30 fps (oproti 60 na PC) a keď ide do tuhého (napodiv ani pri veľkých súbojoch, ale skôr pri prechodoch medzi niektorými oblasťami), tak klesnú aj nižšie (Xbox viac a horšie, než PlayStation).

Autori nezaprú svoje narastajúce skúsenosti nielen uhladenejšou krivkou obtiažnosti a vyšperkovaným audiovizuálnym spracovaním, ale aj vyladenosťou mechaník aj lepšie prezentovaným príbehom. Základné pravidlá ostali v platnosti - vybavenie aj schopnosti svojej postavy nakupujete za duše zabitých nepriateľov. Ak zomriete, nazbierané nevyužité duše zostanú ležať pri vašej mŕtvole a máte jednu príležitosť ich získať znova. V boji si strážite životy a výdrž, ale aj novo sústredenosť, čo je v praxi mana (výdrž rozhoduje, koľko zvládnete uštedriť alebo odraziť úderov, sústredenosť určuje, koľko použijete kúziel alebo špeciálnych útokov so zbraňami). Štatistiky sú o niečo prehľadnejšie ako v DS2 (celé slová namiesto skratiek). Špeciálne údery a zručnosti so zbraňami (i štítmi) sú jednou z hlavných noviniek a aj keď nie sú nutné na prejdenie hry, dodávajú súbojom šťavu a navyše môžu byť rovnako užitočné, ako pôsobivé. Súboje sú často rýchlejšie a hektickejšie, než sme zo Souls hier zvyknutí (pripomínajú miestami Bloodborne). A náhodné invázie ostatných živých hráčov (v offline režime simulované NPC postavami) do hry stále vnášajú prvok totálnej nevypočítateľnosti.

Vaša postava môže opäť začať s pred-chystaným povolaním a vybavením, ale postupne sa špecializovať na čokoľvek budete chcieť. Niekomu sa najlepšie hrá s mrštnou postavou, vybavenou ľahkými zbraňami i zbrojou, schopnou bleskovej kanonády útokov i úskokov. Iný zase preferuje ťažkú výzbroj, kde je každý pohyb aj úder pomalý, ale zásadný. Obe skupiny samozrejme využijú aj štít, či už ľahký alebo ťažký. Nechýba ani mágia, od pyromancie cez klasické kúzla a zázraky až po hexy. Hrať s iným vybavením a schopnosťami je tak zábavné, že málokomu bude stačiť jediný priechod hrou (navyše sú tu minimálne tri rôzne konce). Naozaj skúsení hráči by mohli prvý priechod dať tak za 30 hodín, ale pre väčšinu to bude aspoň 50. Nováčikovia sa ťažko dostanú pod 100. Prostredie je z veľkej časti logicky pospájané, ako v DS1, ale zároveň sa môžete medzi jednotlivými tábormi/ohni teleportovať , ako v DS2. A po vzore Demon´s Souls či Bloodborne je tu oddelená domovská základňa, ktorá je tentoraz oveľa zaujímavejšia vďaka väčšej prevádzke prichádzajúcich a odchádzajúcich NPC s rôznymi zámermi a agendami.

Pre kovaného fanúšika Soulborne hier je hodnotenie DS3 pomerne sťažené tým, že veľa vecí už videl a robil v minulosti. DS3 nadväzuje na predchádzajúce diely v sérii oveľa doslovnejšie a otvorenejšie, než akákoľvek hra pred ňou. Vďaka tomu tu nájdete miesta aj postavy, ktoré dôverne poznáte – rovnako ako zbrane a kúzla, ktoré ste už používali. Na jednej strane je skvelé sa vrátiť k svojim obľúbeným veciam, ale na druhej strane by som možno radšej uvítal niečo úplne nové - Bloodborne bola vďaka novému svetu oveľa mysterióznejšia aj desivejšia a vďaka novým mechanikám aj herne zaujímavejšia. DS3 je v poradí už štvrtá Souls hra a niektoré veci sa na môj vkus opakujú už príliš (hoci sú stále rovnako dokonalé). Napriek tomu je ale v hre dostatok nového na všetkých frontoch, aby aj skúsený veterán dostal ono príjemné mrazenie v chrbte, keď so zdvihnutým štítom vchádza za roh do temného zákutia, plného podozrivých zvukov alebo provokatívneho ticha. Máločo je tak desivé, ako keď v temnom kúte miestnosti rozoznáte podivnú tvoru, zírajúcu na vás, ale stojacu nehybne na mieste. Prejdete okolo nej a stále si vás nevšíma. Ujdete niekoľko krokov, otočíte sa... a stojí priamo za vami. Chcete vykríknuť úľakom alebo niečo urobiť, ale už je neskoro. YOU DIED. Ako som písal na začiatku: žiadna iná hra vám nedá nič podobné. Bola by chyba si to nechať utiecť.